V komunálnej politike v Žiline sa pohybuje už od roku 1990. Dvakrát kandidoval za primátora proti Jánovi Slotovi, tretíkrát sa kandidatúry ešte pred voľbami vzdal. Pred poslednými voľbami bol jeden z čelných predstaviteľov občianskeho združenia Za krajšiu Žilinu.
ŽILINA. Narodil sa v Ružomberku, keď mal štyri roky, jeho rodičia sa presťahovali do Žiliny, kde žije doteraz. Vyštudoval architektúru, pracoval v bývalom štátnom podniku Stavoprojekt Žilina, neskôr na Obvodnom úrade životného prostredia. Dnes podniká ako architekt v slobodnom povolaní. Dušan Maňák.
Ľudia vás poznajú ako architekta, rovnako ako komunálneho politika. Čo však vaše súkromie?
Narodil som sa v roku 1955 v Ružomberku, v roku 1959 sme sa presťahovali do Žiliny. Otec prišiel pracovať do Sloveny a mama nastúpila do funkcie hlavnej sestry v žilinskej nemocnici. Rodičia sa sem sťahovali spoločne so mnou a ďalšou staršou sestrou. Mladšia sestra prišla s nami do Žiliny ešte v detskej perinke. Dnes sa už cítim byť naturalizovaným Žilinčanom.
Aký máte k mestu vzťah ako občan, poslanec a ako architekt?
To, aký mám k mestu postoj, je možno aj dôsledkom toho, že mám Žilinu rád, pretože tu žijem od ranného detstva. Vzťah k mestu bol o to väčší, že som po skončení školy nastúpil do urbanistického ateliéru, kde sme mali na starosti územný plán mesta. Mal som tak možnosť vidieť plánovitý rozvoj a to, čím sa Žilina podľa územného plánu mala stať. To bol aj motív, ktorý ma priviedol ku komunálnej politike. Vstúpil som do nej po roku 1989, po politických a spoločenský zmenách. Videl som vtedy, že keď územný plán opustí ateliér a má sa uplatniť v praxi, kompetentní úradníci nie celkom chápu jeho koncepciu. Nastupujú tu iné lobistické či politické záujmy. Zdalo sa mi, že čím viac architektov sa v meste bude angažovať, tým plánovitejší bude jeho rozvoj.
Podarilo sa to? Ovplyvňujú názory architektov rozhodnutia primátorov?
Za prvého porevolučného primátora Emila Lacka, chceli oproti železničnej stanici postaviť väčší objekt, ale bez suterénu. Zišli sme sa vtedy viacerí architekti a zhodli sme sa na tom, že je to veľká škoda, ak by sa tam postavila budova v tejto koncepcii. Delegácia architektov vtedajšiemu primátorovi vysvetlila, že by to mesto tak nemalo povoliť. Pochopil o čo sa jedná a prisľúbil, že zámer bude korigovať. Vtedy aj mnohí moji kolegovia pochopili, aké je dôležité, aby názory architektov boli tlmočené priamo vedeniu mesta a následne som sa tak dostal aj do mestskej rady. Hneď potom som kandidoval za poslanca a odvtedy som nepretržite v komunálnej politike.
Osobne ste za primátora kandidovali trikrát. Ako ste zobrali svoje nezvolenie?
Vnútorne a s pokojom v duši som si to zdôvodnil tak, že keď sa v politike uchádzate o dôveru ľudí, máte dve možnosti. Buď im budete klamať, alebo im budete hovoriť pravdu a veci verejné pomenúvať pravým menom. Ak im vo volebnej kampani vymaľujete to, čo nie ste v stave splniť, vtedy dokážete získať aj viac hlasov. Keďže som už dávnejšie nesúhlasil s praktikami vtedajšej radnice, tak som väčšinou musel kritizovať konanie a správanie primátora Jána Slotu. Aj keď som sa snažil v kampaniach hovoriť aj o pozitívach, mnohí ľudia ma vnímali len ako kritika. Kým sa väčšine obyvateľov zdalo, že mesto sa pod jeho vedením rozvíja, a že tieto jeho „budovateľské" rozhodnutia nemajú negatívny dopad, tak si hovorili, že čo ten stále vykrikuje a kritizuje, však všetko je v poriadku. Až keď pochopili, že tieto aktivity im siahajú na kvalitu bývania v meste, tak sa tento väčšinový názor začal meniť. Dá sa to robiť tiež aj tak, že ľudí vo voľbách klamete a keď vyhráte, tak sľuby nedokážete splniť. Napríklad, tak ako to robil Fico, ktorý chodil po Slovensku a rozprával o vykradnutej ekonomike a holých zadkoch. No v skutočnosti zdedil ekonomiku, ktorú mu závidí celá vyspelá Európa. Ja som si povedal, že klamať nebudem a budem hovoriť, čo je pravda a sľubovať veci, ktoré som považoval za reálne. Asi aj preto som nebol vypočutý a nepodarilo sa mi presvedčiť tú rozhodujúcu väčšinu. Považoval som to za test voličskej vyspelosti, pretože mi volebné preferencie postupne stúpali. Prehraté voľby som preto nikdy nepovažoval za osobný neúspech.
V jedných voľbách ste sa vzdali hlasov svojich voličov v prospech iného kandidáta. Prečo?
Pred poslednými voľbami, ktoré Ján Slota vyhral, sme boli protikandidátmi ja, Andrej Sočúvka a Ján Mikolaj, súčasný minister školstva. Ten nám vtedy pre zaujímavosť povedal, že už bolo dosť, a že sa mu už nepáči čo Slota v Žiline vyvádza. Kandidoval vtedy za HZDS, Sočúvka za KDH a ja som išiel ako nezávislý. Moje dovtedajšie skúsenosti ma presvedčili, že šanca proti vtedajšiemu primátorovi je iba v tom prípade, ak bude kandidovať len jeden z nás, len tak by sa to mohlo podariť. Pri spoločnom rokovaní mi Ján Mikolaj navrhoval, aby som sa vzdal a vyzval mojich voličov voliť v jeho prospech. Pán profesor ale kandidoval za politickú stranu, s ktorou mám ja problém. Tak som sa vzdal v prospech Andreja Sočúvku. Voľby však nakoniec skončili tak, že Slota ich vyhral s veľkým náskokom.
Čo vás priviedlo do takej ostrej opozície proti bývalému primátorovi?
O tom by sa dal napísať celý román. Laická verejnosť mala a má často názor, ako sa mesto počas jeho pôsobenia rozvíjalo, ako sa vybudovalo. Odborníci majú na to ale úplne iný názor. Áno, v Žiline sa stavalo veľa, to je pravda. Bolo to však realizované často v zlej kvalite a hlavne v rozpore s platným územným plánom. Mesto nenávratne utrpelo v dopravnej infraštruktúre. Napríklad sa nerealizovali žiadne nové pešie ťahy a priestranstvá, likvidovali sa plochy zelene. Bývalé vedenie absolútne nedbalo na veci, ktoré by mali byť normálne pre pohodu bývania. A to nehovorím o spôsoboch tunelovania mestského majetku, lacných výpredajoch jeho kamarátom, neúmerného zadlžovania mesta a iných veciach, ktoré z neho urobili za dlhé roky pôsobenia v politike, podľa medializovaného výroku bývalého prezidenta Kováča, najmajetnejšieho politika na Slovensku.
Nelákala vás vysoká politika?
Už ma ťahali aj tam. Takýmto pánom som však odpovedal, že len komunálna politika je to, čo ma zaujíma. Chcem, aby ma tu ľudia osobne poznali, nemusím sa schovávať za nijaké politické ani stranícke ciele. Vysokú politiku, okrem toho, mnoho ľudí považuje za spôsob, ako rýchlo zbohatnúť. Komunálna politika je viac pre ľudí a o ľuďoch. Najviac ma do nej priťahovalo ale to, že som nebol spokojný s tým, ako sa mesto celkovo vyvíja.
Ako sa v meste podľa vás žije dnes, v porovnaní s minulosťou?
I keď niektorí boli možno po posledných voľbách vo veľkom očakávaní výrazných zmien, ja som bol skôr opatrný. Dlhé roky pôsobím v komunálnej politike a vedel som, v akom stave bolo mesto personálne a rovnako aj finančne pod vedením Jána Slotu. Osobne som preto nečakal nejaké veľké, ale hlavne rýchle výsledky. Naviac, v súčasnosti vďaka takejto vláde funguje spôsob prideľovania štátnych dotácií, keď pri projektoch rozhoduje nie ich kvalita, ale najmä príslušnosť k vládnej koalícií. Možno na to aj Žilina teraz trošku doplatí, inak sa ale už nedalo, pretože bolo o päť dvanásť, alebo aj päť minút po dvanástej. Viem si dobre predstaviť, ako by Žilina dopadla, keby tu ešte ďalšie štyri roky vládol bývalý primátor. Veď už začal predávať aj námestia, strácala sa verejná zeleň, výstavba obytných zón sa neúmerne zahusťovala. Dôsledkom tejto politiky radnice je dnes dopravný kolaps v meste. Žilina síce nie je jediným mestom, ktoré sa s tým problémom trápi, ale keby sa postupovalo v súlade s územným plánom, mnohým takýmto problémom sa dalo predísť.
V akom stave prebral Ján Slota mesto a v akom ho odovzdal súčasnému primátorovi? Ako si vysvetľujete, že mal a stále má v Žiline takú moc?
Keď si spomenieme, tak mestá na začiatku deväťdesiatych rokov boli na tom finančne dosť zle. Moc Jána Slotu sa postupne upevňovala s tým, ako do mesta prichádzalo zo štátu viac peňazí a rástol majetok mesta. Pod jeho vedením sa postupne privatizovali všetky mestské organizácie, samozrejme väčšinou po jeho straníckej linke. Čím viac kompetencií sa prenieslo na samosprávu, tým viac si dokázal upevňovať moc, získavať ľudí závislých od chodu mesta a ovplyvňovať médiá. Čím viac sa tieto prípady diali, tým som bol vo väčšej opozícií a tým viac som to kritizoval. Bežný človek to možno vnímal, tak že sa usilujem len o jeho funkciu, snažím sa dostať na jeho miesto a závidím mu, že je tak úspešný. Každému som sa snažil vysvetliť, že môj pohľad je odborný. Ak by to bol primátor, ktorý by komunikoval minimálne s odbornou verejnosťou, a ktorý by dbal na rozvoj mesta tak, aby nebolo investičnými zámermi poškodzované, mohol by mať akúkoľvek politickú orientáciu. Nebol by som v takej opozícii. Môj postoj nebol ani tak politický, ako odborný. Celý spôsob vedenia a riadenia mesta v tom čase nemôžem nazvať inak, ako totalitným. Nové vedenie prebralo mesto v takom stave, že vedúci jednotlivých oddelení neboli zvyknutí samostatne rozhodovať. Vedenie bolo založené na riadení jedným človekom. Žilina sa dnes skutočne vyvíja k lepšiemu, prišla naozaj systémová zmena aj v jeho vnútornom riadení a v správe.
Napriek tomu treba povedať, že občas sa ani so súčasným vedením mesta nezhodnete. Prečo?
Vyplýva to z toho, že nemám takú veľkú zodpovednosť, akú má vedenie mesta, kde ich pri riadení ovplyvňujú mnohé iné veci. Ja môžem mať pohľad bežného občana a odborný pohľad nezávislého poslanca. Vyplýva to aj z toho, že mnohé veci by som ja osobne riešil oveľa radikálnejšie. Keďže som však robil roky v štátnej správe dobre viem, ako vás dennodenná agenda dokáže valcovať tak, že nie ste v stave často vidieť svoje dlhodobé ciele a priority. Možno to vyplýva z toho, že vedenie mesta musí riešiť tisíc drobných vecí a ja sa pri kritike sústredím na jedinú, ktorú by som možno chcel inak. Oni však zrejme v kontexte ďalších súvislostí dospeli k inému riešeniu.
V čom vidíte najväčšie medzery súčasných slovenských samospráv?
Asi v morálnom poddimenzovaním ľudského potenciálu mesta. Keď vyhráte voľby, obklopíte sa ľuďmi, ktorým však môžete garantovať maximálne len jedno volebné obdobie a nie dlhodobú prácu. Ak príde po vás nový primátor, má svojím spôsobom právo týchto ľudí povyhadzovať, napriek tomu, že spĺňajú odborné a kvalifikačné predpoklady. Ako potom môžete motivovať odborníka k práci v samospráve? Toto je podľa mňa najväčší problém. Odborníka tiež nedokážete adekvátne zaplatiť a ľudia majú stále kdesi v zadnom mozgu uložené, že zmena vedenia pre nich tak môže znamenať aj stratu zamestnania.
Ako funguje územné plánovanie v iných mestách? Je Žilina na porovnateľnej úrovni?
Keď si zoberieme, napríklad, Trenčín, tak tam Úrad hlavného architekta zamestnáva dvanásť ľudí. Platný územný plán a všetky ďalšie náležitosti tam už dávno majú v digitálnej forme. Ak by ste tam prišli ako investor, tak dostanete na počkanie kompletnú informáciu o území. Keď to porovnám so Žilinou, tak môžeme byť radi, že na úrade máme konečne kolegu architekta z praxe, ktorý rozumie tejto odbornej problematike. Ak to ale porovnávam s Trenčínom, tak to je priam katastrofický stav. Nechcem, aby to vyznelo, že niekoho zhadzujem, ale v takýchto podmienkach nemôžeme od ľudí čakať zázraky. Určite by som preto posilnil personálnu zložku. Rovnako tak stavebný úrad sa, podľa mňa, topí v papieroch. Už som sa aj pýtal, či by nebolo rozumné, aby mesto odbúralo činnosť, ktorú robí pre okolité obce. Ak by rovnaký počet ľudí pracoval len pre mesto, tak to by podľa mňa bolo riešenie. Aby sa pre mesto riešili podania v zákonných lehotách a podané spisy boli vybavované tak, aby ľudia cítili spokojnosť.
Je teda stále čo zlepšovať?
Od prednostu mestského úradu som počul vetu, ktorá trefne vystihuje daný stav. Chápe, že všetci sme nedočkaví a chceme vidieť okamžité výsledky. Keď však zoberie do úvahy stav, v akom mestský úrad našli, tak po jednom volebnom období bude rád, keď každé oddelenie bude mať svojprávneho vedúceho. Ak teda po týchto štyroch rokoch bude úrad takto fungovať, tak už to môžeme považovať za veľký úspech po šestnástich rokoch totalitného bačovania Jána Slotu. Preto som už dávnejšie požadoval zmeniť zákon o obecnom zriadení tak, aby bolo možné na funkciu primátora kandidovať len v dvoch, po sebe nasledujúcich volebných obdobiach. Aby sa nestalo to čo v Žiline, že sa na mestskom úrade niekto vo funkcii primátora takto zadebnil. Ak by ste ako primátor vedeli, že budete vo funkcii len dve volebné obdobia, tak začínate s čistým stolom a s čistým stolom skončíte. Ak by ľudia boli nespokojní s nástupcom, tak by ste sa mohli opäť po uplynutí funkčného obdobia vrátiť. Potom nastávajú aj prípady, že takto dlho úradujúci primátori neprimerane zneužívajú svoje postavenie. A bez kontroly opozície sa často človek vo verejnej funkcie cíti nikým a ničím neohrozeným a neobmedzeným vládcom.
Ako by voľby v meste dopadli, ak by boli dnes?
Sú to akademické úvahy, ale myslím, že sú potrebné minimálne dve volebné obdobia, ktoré by súčasné vedenie mesta potrebovalo po Slotovom dlhoročnom vládnutí, aby ukázalo hmatateľnejšie a významnejšie výsledky. Myslím si, že Slota, istý si svojou veľkou mocou, to pred poslednými voľbami podcenil a vôbec nerátal, že by mohol prehrať. Vláda s účasťou SNS bola už zostavená, tak mal pocit, že to ľudia aj pochopia, že jediná možnosť ako sem môžu prísť investície zo štátu je zvoliť jeho. Ľudia toho však už mali dosť. Ak by boli voľby dnes, tak si myslím, že sám Ján Slota už nemá čas riadiť mesto a musí sa starať o svoje veľké majetky. Predpokladám, že Smer opojený svojimi preferenciami bude chcieť mať aj na meste svojho kandidáta.
Môže sa vrátiť bývalé vedenie?
Otázka je na mieste, pretože Slováci v tomto nemajú pamäť. Osem rokov tu bývalá vláda dávala do poriadku ekonomiku. Samozrejme, že s tým boli spojené aj rôzne aféry, ale urobili veľa pre zlepšenie ekonomiky a ľudia im napriek tomu povedali „dosť". Do vedenia štátu sa dostali aj ľudia, ktorí tu v deväťdesiatych rokoch spôsobili rozvrat ekonomiky a dnes sa verejne vystatujú takým veľkým majetkom, ktorý nemohli zarobiť poctivou prácou. Julo Satinský, keď ešte žil, mal obľúbenú repliku „vám je dobre, vy ste sprostý." Ak by malo Slovensko pamäť, tak by takýto politici nemohli už fungovať vo verejnom živote a SNS by nemohlo otravovať náš život maďarskou kartou. Nedávno povedal Ferko Mikloško, že Maďari, ktorí žijú na Slovensku sú spokojní, ale politici, ktorí hovoria v ich mene a zároveň aj naši politici neustále živia toto politické napätie. Umelo sa tu vyrába nejaký národnostný konflikt a nakoniec Maďari povedia, že sa cítia byť ohrození a logicky budú požadovať autonómiu. A naši národovci potom povedia, vidíte, veď sme to vždy hovorili. Ak by ich však politici nechali pokojne žiť, nebol by tu žiadny národnostný problém.
Vráťme sa však k vám. Kam ste chodili na základnú školu?
Chodil som na Hliny V. Keď sme sa nasťahovali do Žiliny, bývali sme na Hlinách III. Od piateho ročníka sme tam chodili do športovej plaveckej triedy a každý deň sme chodili plávať. Veľmi mi to pomohlo a bol by som určite plával aj ďalej. Potom sme sa ale v roku 1967 presťahovali na Hollého ulicu a základnú školu som už dokončil tam. Pokračoval som na Strednej všeobecnovzdelávacej škole na Hornom vale, predchodcu dnešného Gymnázia. Časť tried sme mali v Remeselníckom dome, časť v terajšom divadle. Bolo to pekné obdobie, vek mladosti - nevinnosti, doteraz sa zo strednej školy stretávame. V triede nás bolo viac ako 30 a minulý rok sa nás na stretnutí po 35 rokoch zišlo skoro 30.
Ako ste sa dostali k architektúre?
Môj otec, síce pôvodným povolaním strojár, sa celý život motal v stavebníctve a páčilo sa mi ako o tom doma rozprával, tak som sa rozhodol pre Stavebnú fakultu SVŠT v Bratislave. Po prvom roku sme sa mohli prihlásiť, či chceme pokračovať na Stavebnej fakulte, alebo na Odbore architektúry Slovenskej vysokej školy technickej. Viacerí sme sa prihlásili na architektúru a mňa vzali. Počas štúdia neskôr vznikla aj samostatná Fakulta architektúry, ktorú som po šiestich rokoch štúdia, v roku 1979, ukončil. Posledné dva roky štúdia som poberal podnikové štipendium v Stavoprojekte, kde som potom nastúpil do urbanistického ateliéru k architektovi Antonínovi Stuchlovi. Architekt Radena bol vedúcim. Vtedy som mal možnosť podrobne sa zoznámiť s územným plánom mesta a začal som sa tiež zaujímať o komunálnu politiku.
A čo povinná vojenská služba?
V roku 1979, kedy som skončil vysokú školu som musel nastúpiť na rok na vojnu. Bol som v Čechách, začal som pár dní v Bore u Tachova a celý rok som potom vojenčil ako stavbyvedúci na stavbe divíznej vojenskej tankovej strelnice v Rozvadove. Bola tam veľmi pekná krajina a nedotknutá príroda, vtedy tam bolo hraničné pásmo železnej opony, s obmedzeným prístupom. V zime, kedy som mal dostatok voľného času, som tam mal bežky, korčule, v lete, kedy sa realizovala stavba sa to však radikálne zmenilo. Po skončení vojny som sa oženil.
Odkiaľ máte manželku a ako ste sa spoznali?
Pochádza z Trenčína, spoznali sme sa na vysokej škole, bola mojou spolužiačkou. Keď som už bol zamestnaný v Stavoprojekte, manželka nastúpila v žilinskej Drevone a istý čas tam projektovala interiéry. Hneď po revolúcií však začala projektovať samostatne na voľnej nohe. Ja som tiež zmenil zamestnanie. Začiatkom deväťdesiatych rokov vznikol Obvodný úrad životného prostredia so samostatným oddelením územného rozvoja a stavebného poriadku, inak povedané stavebným oddelením. Ako prednosta tam vtedy nastúpil môj bývalý kolega zo Stavoprojektu Stanislav Tabaček, prehovoril ma do funkcie vedúceho tohoto oddelenia, a tak som zo Stavoprojektu odišiel. Štyri roky som potom pracoval na stavebnom oddelení, ktoré bolo prvostupňovým stavebným úradom pre Žilinu a ďalších 37 obcí.
Ako sa budovali takéto nové úrady?
Vznikla vtedy úplne nová štátna správa, bolo to pre mňa veľmi zaujímavé obdobie a zároveň cez stavebný úrad som sa mal možnosť podrobne zoznámiť aj s mentalitou slovenského národa. Naše oddelenie napríklad vydávalo územné rozhodnutie pre Vodné dielo Žilina, ktorého súčasť bolo aj v zmysle úplne novej metodiky EIA posudzovanie jeho vplyvov na životné prostredie. Bola to práca s ľuďmi a celkom sa mi tam páčilo. Často tu bývali aj konfliktné situácie, ale na to obdobie mám celkom dobré spomienky. Pomohlo mi to zorientovať sa aj v ďalšom profesionálnom živote.
Po čase ste však odišli.
Ján Slota vyhral ďalšie voľby, bol som zároveň poslancom mestského zastupiteľstva, tak som mal aj možnosť spoznať zákulisie určitých vecí. V mestskom zastupiteľstve sme odpredali napríklad nejaké podkrovie za asi 60 - 70-tisíc. O pár mesiacov som videl, že ten kto to najskôr kúpil od mesta to obratom predal inému za 400-tisíc, či pol milióna korún. O podobných veciach som začal písať do novín a stal som sa nepriateľom číslo jeden. Hneď ako v celoštátnych voľbách vyhrala trojka Slota - Mečiar - Ľupták, tak nám v rámci čistiek vymenili prednostu a ten dostával pokyny, aby ma vyhodil, no tento politickému tlaku odolal. Neskôr si tam Slota dosadil svojho človeka a ten mi po rozhovore, keď som sám odmietol odstúpiť, začal vypisovať upozornenia ako som opakovane porušoval pracovnú disciplínu. Samozrejme, bola to na objednávku vyfabrikovaná hlúposť, ale nakoniec mi dal výpoveď a vyhodili ma. Rok som sa potom úspešne súdil o neplatnosť výpovede a na krátke obdobie som sa tam potom aj vrátil. Už som mal ale založený vlastný ateliér a zároveň sme s kolektívom architektov vyhrali súťaž na pešiu zónu v Martine. Po predchádzajúcej skúsenosti som tak s ľahkým srdcom tento úrad opustil.
Kedy ste začali pracovať ako architekt na voľnej nohe?
V roku 1995. Po odchode zo štátnej správy sme si spoločne so Stanom Tabačkom založili ateliér. On ako odborník na koncepciu dopravy, ja architekt a urbanista. Bolo to obdobie, kedy som sa angažoval proti vtedajšiemu vedeniu mesta, nemohol som, ale ani som nečakal na žiadne mestské zákazky. Často sa mi vtedy stávalo, že som mal mať novú zákazku, bol to však zámer na pozemku, ktorý si investor kúpil od mesta, tak som potom o túto zákazku aj prišiel. Projektoval som tak väčšinou inde a keď v Žiline, tak to boli potom investori v opozícií proti vtedajšej radnici, ktorí mi práve preto doniesli zákazku. Najväčšiu zákazku od roku 1995 sme mali s kolegami architektmi v Martine, na projekte pešej zóny.
Mali ste aj ťažký úraz, ako sa to stalo?
Na padáku. Dvanásť rokov som sa amatérsky a vo voľnom čase venoval parašutizmu a už som si po tých rokoch myslel, že sa mi ani nič nemôže stať. Pri jednom takomto zoskoku som sa zachytil o padák kolegu parašutistu. Let sa spomalil padáky nám obom vyfučali a nekontrolovateľným pádom sme obaja padli na tvrdú zem. Obe nohy som mal dolámané, rok som potom bol práce neschopný. Tri mesiace som strávil na traumatológií v Žiline, tri mesiace v Kováčovej, začal som na invalidnom vozíku a postupne som sa tak staval na, aj keď už boľavé, ale predsa len, vlastné nohy.
Ako sa dá u nás architektúrou uživiť?
Musíte mať predovšetkým rád svoju profesiu a to ja mám. To je najdôležitejší predpoklad. Nie je to stereotypné povolanie, pretože máte neustále veľa nových investorov. U nás to celkom ešte tak nefunguje, že najlepší architekti majú aj najlepších investorov. Keď som začínal bolo to obdobie divokej privatizácie a veľké investície išli hlavne cez týchto privatizérov. Bol som vtedy v opozícii, tak veľké zákazky tohoto typu mi nehrozili. Práce som mal síce vždy dosť, ale zväčša tej menšej. Ak sa tomu venujete sedem dní v týždni, dalo a dá sa slušne existovať. Môžem povedať, že existenčné problémy som v tejto profesii nemal. Nie je to však ale povolanie, kde si môžete povedať, že ste zarobili a ste, obrazne povedané, za vodou. Viacero architektov má veľkých investorov a môže si to už povedať. Väčšinou sa podľa povahy zákaziek voľne združujeme. Občas projektujem sám, väčšinou s mojou manželkou, občas sa aj viacerí architekti spájame. Najmä pri spomínanom úraze som si uvedomil, po ročnej maródke, ako rýchlo nám vyschli rodinné účty. Človek si tak mohol uvedomiť, že ak aj v tejto profesií zarábate, stačí veľmi krátky čas na to, aby sa vám takto zarobené peniaze minuli.
Neuvažovali ste niekedy nad prácou s pevnou pracovnou dobou, aby ste napríklad mali počas víkendu voľno?
Keď som vyhral v deväťdesiatych rokoch súd s bývalým zamestnávateľom a nastúpil späť do štátnej správy, už som mal založený svoj ateliér. Dni, keď som musel na úrade sedieť v pevnom pracovnom čase, napríklad, do štvrtej, boli po skúsenosti s voľnou pracovnou dobou najhoršie. Povedal som si, takto to už nechcem. Často takto síce v kalendári nemám žiadny voľný deň. Môžem vám ho aj ukázať, je naozaj husto popísaný. Keď ale zoberiem červenú fixku a urobím si ňou hrubú čiaru, nikoho sa už nemusím pýtať a jednoducho mám týždeň voľno a nepracujem. Tento spôsob života mi najviac vyhovuje. Boli rôzne úvahy, ako napríklad, či nepôjdem robiť na mesto hlavného architekta a podobne. Uvedomil som si však, že ak by som po štyroch rokoch z mesta odišiel, ťažko by sa mi opäť začínalo prakticky odznova v mojom veku a v slobodnom povolaní.
Hovorí sa o vás, že veľmi radi kritizujete iné projekty, keď však niečo projektujete vy, tak nekritizujete?
Viem, myslíte kontroverzný zámer na Hájiku, ktorý nám bol mestom v pôvodnej koncepcii už zamietnutý, a ktorý sme tak museli prepracovať. Ak som ja v minulosti niečo kritizoval, tak nie samotnú architektúru a prácu kolegu architekta. Hovorím predovšetkým o širšom zámere, či je v poriadku, alebo nie je z hľadiska jeho situovania. Kritizoval som, napríklad, vežiak v amfiteátri. Voči jeho architektúre nemám žiadne výhrady, tá je v poriadku, ale táto stavba v tejto lokalite nemá čo robiť. Rovnako je to s Auparkom. Proti jeho architektúre nemám rovnako nič, ale samotná stavba nemá v tomto prostredí čo robiť. Keď sa medializoval projekt z môjho ateliéru na Hájiku, tak predovšetkým pozemok pre jeho umiestnenie je určený na zástavbu. Sporná je výška a čiastočne aj jeho funkcia. Na Hájiku už bolo porušené všetko, čo sa dalo a sú tu problémy s parkovaním. My sme sa zaviazali, že všetky tieto požiadavky kapacitne splníme, podlažnosť sme znížili a projekt sme viackrát upravovali. S protestujúcimi obyvateľmi som sa trikrát osobne stretol. Počúvali sme všetky ich námietky, ale táto stavba sa už nedá viac znížiť. Na Hájiku je potrebné zakladať na pilótach, tak potom je to aj o celkovej ekonomike tejto stavby. Ak dnes už ľudia chodia okolo rýchlo rastúceho Auparku, či postaveného vežiaku na Bôriku, tak som presvedčený, že mnohí sú z toho, čo na vlastné oči vidia, šokovaní. A to ešte nič nie je. Ak tieto stavby budú spustené aj do prevádzky, pocítia aj ich negatívny vplyv na dopravu v celom meste, o ktorom mnohí už dávno hovoríme. Ak by ale na Hájiku boli všetky budovy štvorpodlažné, ako bol aj pôvodný zámer v tejto lokalite a ako je aj tá naša stavba, nebol by tu dnes žiadny problém, ktorým je súčasná podlažnosť a nedostatok parkovacích miest.
Občianske združenie za krajšiu Žilinu dnes už nefunguje? Jeho činnosť skončila s víťaznými voľbami?
Mnohí nám vyčítali, že sa pletieme do politiky. Opakujem však, že osobne komunálnu politiku za politiku nepovažujem. Myslím, že je to viac občiansky princíp a povedal by som, že aj bez takejto „politiky" by sa malo čo najviac ľudí zapájať do diania v meste. Združili sme sa na občianskom princípe, pretože sme neboli spokojní s tým, čo sa v meste dialo, ako sa radnica chová k mestu a k jeho občanom. Keďže mnohí z nás sa vo voľbách dostali do mestského zastupiteľstva, kde pôsobíme ako nezávislí, tak máme teraz oveľa lepšiu možnosť ako poslanci vplývať na lepší chod mesta. V súčasnosti nevidíme potrebu, aby naše združenie vystupovalo, ak podľa nás fungujú tie veci, ktoré sme v minulosti kritizovali. Nie je však problém, aby do združenia vstúpili aj úplne noví ľudia, ktorí môžu teraz kontrolovať nás poslancov. Aby začali monitorovať chod mesta a dávať podnety a názory na to, čo by sa malo zmeniť k lepšiemu. Tým, že sme zostali nezávislými poslancami si myslím, že sme sa nespreneverili našim pôvodným ideálom. Ak sme aj zdedili mnohé problémy z minulosti, tak objektívny človek musí uznať, že mnohé sa už zmenilo. Mesto a jeho úrad už fungujú po novom, pracujú jeho komisie, investičné zámery sa dostatočne posudzujú, majetok sa nepredáva takým spôsobom ako v minulosti, pracuje sa na novom územnom pláne mesta. Na všetko čo sme predtým kritizovali máme dostatočné možnosti, aby sme to aj kontrolovali. Ak má však ktokoľvek pocit, že veci sa nedejú tak, ako by sa mali, tak občianske združenie Za krajšiu Žilinu stále funguje. Do jeho činnosti by sa mohli zapojiť aj úplne noví ľudia, ja osobne by som to veľmi privítal.
