ŽILINA. Jeho manželka je tiež farárka. Okolie miestneho evanjelického kostola a fary sa kedysi nazývalo druhým Jeruzalemom. On ho chce vybudovať v komunite veriacich. Vôbec sa netají svojím vizionárstvom. Hovorí, že Žilinu čaká veľká budúcnosť. Cirkev chce spraviť viac príťažlivou, hlavne pre mladých ľudí. Farár žilinského cirkevného zboru Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania Marián Kaňuch (30).
Vždy ste chceli byť kňazom?
Pochádzam z východoslovenskej dedinky Lada, blízko Prešova. Narodil som sa do evanjelickej rodiny. K viere v Pána Boha ma viedli rodičia a starí rodičia. Ale k osobnému zažitiu viery som sa dopracoval neskôr. Absolvoval som strednú školu elektrotechnickú, potom som pokračoval v ďalšom štúdiu. Skúsil som to na vojenskej akadémii. Ale cítil som, že chcem niečo iné. A dostal som sa ku kňazstvu, o ktorom som predtým ani nesníval. Veď som chodieval hrávať ako discjocej na diskotéky.
Bol vo vašom živote nejaký konkrétny moment, ktorý určil, že pôjdete za kňaza?
Po revolúcii začala v našom zbore jedna dievčina organizovať stretnutia mládeže. Chodil som tam s kamarátmi, stretávali sme sa, čítali Bibliu, modlili a spievali. Pochopili sme, že ide o niečo viac. Raz sme boli na celoslovenskom stretnutí evanjelickej mládeže. Chcel som naozaj spoznať Boha a niečo sa tam udialo, hoci som nedostal žiadne znamenie. Doma mi mamka hovorila, že ma nespoznáva. Správal som sa inak ako dovtedy. Raz mi kňazstvo navrhol náš farár a potom ma prijali na teológiu.
Ste mladý, prečo ste si zvolili teológiu?
Stala sa mi zaujímavá vec. V jeden deň mi prišli výsledky zo školy, že som prijatý na Teologickú fakultu v Bratislave a zároveň nová pracovná ponuka na dobré miesto. O živej viere som rozmýšľal už niekoľko rokov predtým. Odišiel som z práce a išiel na školu. Zistil som, že ma napĺňa a prináša môjmu životu zmysel.
Ako vám išla škola? Nechceli ste skúsiť niečo iné?
Bohoslovecká fakulta nebola pre mňa náročná. Škola bola lahôdka, prešiel som ju s ľahkosťou. Popri tom som robil mnoho iných vecí. Je veľmi dôležité, keď človek študuje alebo robí to, čo ho baví. Jednou z týchto vecí bolo rádio. Založil som internátne rádio a päť rokov som ho viedol. Nazvali sme ho Logos. Bola to veľká skúsenosť a práca v ňom ma napĺňala. Pritom som robil v misijnej organizácii zvukového technika. So spolužiakmi sme často cestovali po Slovensku a navštevovali rôzne cirkevné zbory našej cirkvi. Väčšinou sme chodili do malých a opustených dediniek a zborov. Počas štúdia som bol na stáži v evanjelických cirkevných zboroch v americkej Pensilvánii a v Nemecku
Využívate tieto skúsenosti?
Áno. Práca s hlasom pred mikrofónom, rozhovory, prejav pred ľuďmi, to všetko som veľmi zúročil.
Čiže ste dobrý kazateľ?
Ťažko povedať. To musia posúdiť tí, čo ma počúvajú. Ale kážem rád. Prednášal som, napríklad, hlavnú tému na stretnutí v Prešove, kde bolo 1 500 ľudí. V lete som bol zas na kresťanskom festivale, kde ma počúvalo 4 000 mladých. Keď ma tam volali, asi vedeli, že im mám čo odkázať. Ľudia majú v kostole počuť niečo, čo ich posunie ďalej a majú byť na svojho kazateľa nároční.
Ako ste sa dostali do Žiliny?
Tento rok si miestny cirkevný zbor hľadal nového farára. Oslovili nás. Ja a moja manželka, ktorá je takisto farárka, sme po skončení fakulty štyri roky pôsobili v Bardejove. Už dávnejšie sme rozmýšľali, čo ďalej. Keď prišla táto ponuka, vnútorne sme vedeli, že áno. Na jar som tu bol na konferencii a dostal som sa na Burianovu vežu. Bolo ráno 6 hodín. Ja som tam stál a mal celé mesto ako na dlani. Rozmýšľal som. Pane Bože. Je to toto? Mám ísť do Žiliny? Ak je to tvoja vôľa, nech sa tak stane. A stalo sa. Mesto mám rád. Je to akási dynamická križovatka s veľkým potencionálom.
Máte tu v cirkvi približne 3 500 členov. Je to málo alebo veľa?
To číslo je zo sčítania obyvateľstva, ale v kartotéke máme 2 387 podľa našich údajov z roku 2006. Do kostola chodí okolo 250 ľudí, čo je k tomu ďaleko. Ťažko povedať. Sú zbory, kde majú 100 ľudí. Sme vďační za každého jedného človeka. Myslím si, že je potenciál, aby nás bolo v zbore viac. Náš zbor má však veľkú rozlohu. Jeho hranice sa tiahnú až za Čadcu. V Žiline a v Rajci máme pravidelné služby Božie, a potom raz do mesiaca sme v Čadci a v Bytčici. Toto je katolícky kraj. Evanjelická cirkev je tu veľmi malá, napríklad v porovnaní s Liptovom alebo Turcom.
Ale evanjelický kostol je aj v Súľove...
Súľov, to už je samostatný zbor. Je to prevažne evanjelická dedina. Inak, žilinský cirkevný zbor patril koncom 19. storočia a začiatkom 20. storočia pod Súľov.
Poznajú vás ľudia, keď idete po meste?
V Bardejove nás poznali veľmi rýchlo. Tu, ako - ktorí. Ja som na začiatku ľuďom povedal, aby sa nám, keď nás stretnú, prihovorili. Ešte nemôžeme poznať každého. Keď niekoho stretneme, alebo nás niekto spozná, radi sa zastavíme a porozprávame.
Môžete ísť, napríklad, večer na pivo bez obavy, že vás budú veriaci ohovárať?
To záleží na veriacich. Človek slobodu má, môže ísť. Nevidím v tom problém, ale veľmi dôležité je ísť príkladom. Občas chodíme do čajovne, radi zájdeme do kina. Ale snažím sa byť aj múdry v tom, kam idem a prečo tam idem. Farár je svojím spôsobom na očiach. Je to tak. Nesnažíme sa nabúravať hranice u ľudí.
Vaša manželka je tiež farárka. Je to v evanjelickej cirkvi bežné?
Áno. Môžeme mať za farárov aj ženy a kňazi sa môžu ženiť. S Oľgou sme sa takto našli na teologickej fakulte. Hoci sme obaja z východu, spoznali sme sa až tam. V poslednom ročníku sme sa aj zobrali.
Hoci ste tu krátko, aký je váš názor na súčasné vedenie mesta?
Sledujem spoločenské dianie a politiku, je mi to veľmi blízke. Mám svoj celkom jasný názor. Žilinu poznám aj z dávnejších čias - bolo to predsa len neprehliadnuteľné mesto. Je mi jasné, kto tu bol a kto tu je. Viem, že bol boj o zmenu pomerov a viem, že nastala zásadná radikálna zmena. Zatiaľ sa len chystám na oficiálnu návštevu vedenia mesta.
Ako hodnotíte nedávny vznik katolíckej žilinskej diecézy? Dotklo sa to nejako evanjelickej cirkvi a aké je územné členenie vašej cirkvi?
Priamo alebo osobne sa nás to nijako zatiaľ nedotklo. Nestretol som sa ešte s bratom biskupom. Rád by som to napravil. Naše členenie je takéto. Máme západný a východný dištrikt, tie sa delia na senioráty a tie pozostávajú z viacerých zborov. Žilina je súčasťou východného dištriktu a turčianskeho seniorátu.
Aké sú vzťahy medzi katolíkmi a evanjelikmi?
Podľa mňa sú korektné. Ale je to rôzne, niekde je to perfektné, inde to nefunguje. Veľmi to závisí od ľudí, farárov, aké majú vzťahy a k čomu vedú ľudí. V Žiline existuje Ekuza - ekumenické stretávanie sa duchovných jednotlivých cirkví. Bol som na takom stretnutí raz a veľmi ma oslovilo. Zdá sa, že vzťahy sú tu veľmi priateľské.
Prečo by sa mal stať váhajúci človek evanjelikom? Na čo by ste ho vedeli nalákať?
Prvá vec - mal by hľadať, alebo veriť. Vieme ponúknuť spoločenstvo, kde ľudia nájdu prijatie, miesto, kde sa cítia doma. Okolie žilinského zboru a jeho priestory sa v minulosti volali druhý Jeruzalem. Pripomínalo ho toto prostredie. Nebola tu zástavba, bolo to na kopčeku a v okolí rástli stromy. V človeku to evokovalo obraz Jeruzalema, najsvätejšieho miesta Židov, kam chodia ľudia z celého sveta. Pre mňa je to vízia. Ten obraz by sa mohol vrátiť, mohli by sem chodiť ľudia z celej Žiliny.
Ale najskôr to budú dôchodcovia. Prečo vidíme v kostoloch väčšinou starých ľudí?
Aj náš prvý pohľad tu v kostole bol podobný. Ale to nie je zlé. Mladí sú mi veľmi blízki, zbor musí byť pre všetky vekové kategórie. Našou túžbou je, samozrejme, osloviť aj mladých ľudí. Snažíme sa o to. Máme hudobnú skupinu. Párkrát pred službami Božími hrali v kostole a prichádzajúci ľudia cítili iný vzduch. Chceme spraviť cirkevný zbor viac otvoreným pre druhých a najmä mladých ľudí. Pán Boh nie je nudný. Nudného ho robíme my - ľudia.
A nie je problém práve to? Ľudia nemajú radi škrobenosť, byrokraciu a administratívu...
Cirkev by mala byť v prvom rade organizmus a nie organizácia. Rozdiel by malo byť cítiť. Samozrejme, aj organizmus potrebuje správu. Ale ak je život postavený iba na administratíve, hoci môže byť litera pekná, môže zabíjať ducha. Cirkev nezaložili farári, nevymysleli ju ľudia. To, že ju niekedy dosť deformujeme, to nie je Boží problém, ale náš. Vždy sa ale objavujú v rôznych cykloch ľudia, ktorí prinesú reformy. Vždy, keď to smeruje do problémov.
Tak nejako aj vznikla evanjelická cirkev?
Kvázi áno. Luther bol katolík a nikdy nemal cieľ odísť z katolíckej cirkvi. Vnímal a pomenoval niektoré veci, o ktorých vedel, že nie sú v súlade s biblickým učením.
Aký máte odtiaľto najsilnejší zážitok?
Z môjho pohľadu je výnimočné už to, že sme tu, že si nás tento zbor vybral. Sme mladí a toto je veľký zbor a veľké mesto. Zároveň je to obrovská zodpovednosť. Niečo výnimočné, čo by sa týkalo mesta, snáď okrem kolón v dopravných špičkách, však zatiaľ nemám.
Ste so zborom spokojný?
Tento zbor nie je uzavretý a nechce byť uzavretý. Je pripravený zažiť niečo nové, niečo iné. Z toho som nadšený. Ľudia, ktorí sú v ňom, majú záujem, aby sa diali nové veci. Dýcha otvorenosťou a slobodou. Za posledné dva týždne k nám prišli dve nové mladé rodiny, ktoré sa sem prisťahovali. Sme tomu veľmi radi. Zbor má svoju webovú stránku, kde uverejňujeme aj kázne, ktoré zaznievajú na službách Božích v našom kostole.
To hovoríte z duchovného hľadiska. Čo zo svetského? Ste spokojný s kostolom?
Tento kostol je výnimočný asi na celom Slovensku. Keď bol postavený, predbehol svoju dobu. Bývalý biskup Ruppeldt, výnimočná to osoba, inicioval jeho výstavbu a uplatnil pri nej svoje vízie. Mne vyslovene vyhovuje, zrekonštruoval by som iba kúrenie, opravil fasádu a trochu plot v areáli kostola.
Čo vás čaká v budúcnosti?
Dôležitý je rok 2010. Pred 400 rokmi tu bola Žilinská synoda, ktorú zriadila cirkev. Ustanovila tri dištrikty, biskupov. Bola to udalosť, ktorá zásadne formovala našu cirkev. Oslava bude celocirkevná, pôjde aj ďalej za hranice so spriatelenými cirkvami z okolitých štátov. Bude to aj spoločenská udalosť. Bude výnimočná, zbor jej sčasti aj podriaďuje svoje fungovanie. Budú tu aj celoslovenské evanjelické dni, takže táto udalosť presiahne ďaleko hranice mesta. Nedávno sme rekonštruovali faru. Teraz čakajú menšie opravy kostol.
Ako trávite voľný čas?
Veľmi rád športujem, hlavne hrám futbal. Mal som sen ísť na športovú školu, ale nevyšlo to, napriek tomu som sa nahral do sýtosti. Občas chodím fandiť na zápasy MŠK Žilina. Veľmi rád mám aj hokej, cyklistiku a spolu s manželkou turistiku. A stále mi zostala hudba. Počúvam ju často a často kupujem cédečka. Mám svoj štýl, je to moderná kresťanská hudba. Takisto knihy. To je moja a manželkina slabosť. Pre mňa sú vždy fascinujúce hlavne prvé strany, keď začínam knihu čítať.
