orého fašisti zabili len preto, že už nemohol kráčať. Ďalší film o novembri 89 práve chystá.
Dvadsiate výročie nežnej revolúcie si pripomínajú viac v Čechách. Na Slovensku je zatiaľ ticho. Prečo?
- A čo by ste chceli, keď máme premiéra, ktorý tvrdí, že si november 89 doteraz nevšimol? Keď sa k moci vrátili ľudia, o ktorých sme si mysleli, že už nikdy nebudú vládnuť? Myslím si, že na Slovensku je voľnejší vzťah k histórii, ako by mal byť. Doteraz nemáme vyriešené otázky Tisa a vojnového štátu, nie to ešte nežnej revolúcie. Je to úloha pre budúcnosť.
Podarí sa to?
- Určite áno. Legendy a mýty sú veľmi dôležité pre život národa a intergritu spoločnosti. November 1989 je možno najvýznamnejšia udalosť v moderných slovenských dejinách.
Ako je možné, že sa k moci vrátili ľudia poznačení komunizmom?
- A ako je možné, že odsúdiť fašizmus je na Slovensku ľahšie, ako odsúdiť komunizmus? Myslím, že je to tým, že fašizmus je už ďaleko za nami. Komunizmus je nedávna minulosť, mnohí jeho pamätníci žijú medzi nami v plnej sile. Za komunizmu volilo komunistickú stranu 99 percent ľudí. Takmer každý mal kúsok kolaborácie s režimom za ušami. Na to, aby si človek priznal vlastnú zodpovednosť, treba veľa sily. Otcovia dnešných mladých si za komunizmu prežili vlastnú mladosť. Zakladali si rodiny, robili školy a profesionálne kariéry. To všetko sa nedá len tak zahodiť za hlavu.
Prevláda v slovenskom národe nostalgia za minulosťou? Za socialistickou realitou?
- Nostalgiu môže cítiť iba ten, kto na režime parazitoval, alebo ten, kto o ňom vie iba z počutia. Ten, kto si naplno prežil jeho údery a útrapy, určite nie.
Týka sa to však často aj mladých ľudí, ktorí s komunizmom nemajú osobnú skúsenosť.
- Mladí ľudia radi rebelujú. To je prirodzené. Rebelujú proti kapitalizmu, pretože je nenásytný. Rebelujú proti spoločenskému zriadeniu a je im jedno, že vláda vzišla z demokratických volieb. Preto si často berú vzor z režimu, o ktorom iba počuli, že sa dokázal vysporiadať s nezamestnanosťou, kriminalitou. Preto dnes vo voľbách dokážu podporiť politikov, ktorí ich ohurujú utópiami typu plná zamestnanosť, svetový mier, sociálna spravodlivosť.
V Žiline však mladých dlho ohuroval aj politik, ktorý nehlásil len utopistické, ale tiež nacionalistické teórie.
- Rozprával som sa s ľuďmi zo Žiliny, ktorí sa aktívne podieľali na novembri 89 a zistil som, že mnohí z nich sa hanbia za to, čo Slota symbolizuje. Súčasne si ho však ľudia štyrikrát zvolili za primátora. Je to aj človek, ktorý ako predseda vládnej strany dostal vo voľbách legitimitu od občanov. Teda ľudia, s ktorými som ja hovoril, nepredstavujú verejnú mienku. Aj ľudia na Slovensku, tak ako v Žiline, si musia na vlastnej koži odskúšať, čo tento človek znamená, aby to pochopili.
Raz už ale vo vláde Slota bol a spolu s ním aj Mečiar. Nestačilo to?
- Ešte asi dlho potrvá, kým ľudia pochopia, že Fico je iba Mečiarov mladší a vzdelanejší klon. Lenže ja sa tej chvíle bojím. Nie kvôli sebe. Kvôli svojim deťom a svojim vnúčatám.
Prečo sa teda Slováci opakovanie prikláňajú k takýmto ľuďom?
- Myslím si, že je to v mentalite Stredoeurópanov. Máme veľmi málo skúseností s tým, čo to znamená držať svoj život vo vlastných rukách. Sme radšej, keď nám dá niekto všetko pod nos na tanieri. Vo vyspelom svete vynikajú ľudia, ktorí sa vymykajú z priemeru, sú dobrí vo vede, umení, v čomkoľvek. Hlavným problémom Slovenska je, že ak sa tu vymykáte z priemeru, ste automaticky vytláčaný na okraj. Ste nežiadúci. Máme množstvo ľudí, ktorí by mohli vynikať a ktorí by mohli riadiť a spravovať štát. Sú však neviditeľní, žijú niekde v zákryte. A to je hrozná škoda. Zmení sa to jedine tak, že prídu nové a nové generácie, ktoré sa budú vzdelávať vo svete a budú mať skúsenosti so životom na Západe. Napríklad, bude pre nich neprijateľné, ak podmienkou na členstvo v odbornej skupine, má byť príslušnosť k nejakej národnosti.
Vy sám však žijete v Prahe.
- Narodil som sa a žil som v Československu. Keď sa rozpadlo, stratil som kus svojej vlasti. Navyše november 89 bol pre mňa najmä o tom, že si ľudia konečne budú rozhodovať o svojich životných dráhach sami. Rozhodnúť sa o svojej životnej dráhe pre mňa znamenalo žiť tam, kde sa môžem profesionálne uplatniť, kde nebudem musieť byť konfrontovaný s nenávisťou, agresivitou a hulvátstvom. Pre mňa bola takým miestom Praha. Stále sa však vraciam na Slovensko. Tu totiž používam jazyk, ktorým jediným viem vyjadriť svoje myšlienky a svoje city. Slovensko je jediná krajina na svete, kde som mal prvé lásky, kde som spoznával život, prírodu. Význam tohto si nevedia politici typu Slota uvedomiť.
Narodili ste sa v koncentračnom tábore. Ste Žid, patrili ste k lídrom pádu komunizmu. Ako vás to poznačilo?
- Fakt, že som mal možnosť konfrontovať sa s fanatizmom a nacionalizmom ma donútil rozmýšľať o tom, čo to znamená narodiť sa Židom, alebo Slovákom. Narodil som sa v Terezíne, ale nepamätám si z toho, samozrejme, nič. Nemal som možnosť si to uvedomiť. Neskôr som robil veľa rozhovorov s ľuďmi, ktorí prežili holokaust a zistil som, že to boli ľudia, ktorí boli omnoho tolerantnejší, ako ktokoľvek iný a že to boli ľudia, ktorí celý život prežili na úteku a že sú citliví, ale súčasne sa dokážu postaviť na obranu spravodlivosti.
Ako by ste hovorili o sebe...
- Som intelektuál a veľkú časť života som prežil v knihách. Dospel som k záveru, že žiadna literatúra vás nenaučí, ako zbaviť svet zla. Zlo bude súčasťou nášho života navždy. Jediné, čo môže človek urobiť, je priamo sa mu postaviť. Písať o ňom, hovoriť, alebo aspoň nastaviť hruď. Veľmi si vážim ľudí, ktorí keď pochopili o niekom, že je hajzel, dokázali mu to povedať do očí. K tomu netreba mať veľa. Stačí odvaha a pevné hodnoty.
Ako sa vysporiadať s populistami a zlodejmi?
- V demokracii je nevyhnutné, aby si väčšina uvedomila, že veci by mohli byť iné. Väčšina si to však uvedomí až vtedy, keď im ubudne na tanieri, keď im ubudne v peňaženke, alebo keď zacítia živočíšny strach. To znamená, že ľudia okolo Fica prídu o svoju mocenskú pozíciu vtedy, keď zacítia, že to, čo im sľuboval, sa nesplnilo, alebo keď zacítia živočíšny strach. Ten zacítia vtedy, keď sa ocitnú v situácii ekologického ohrozenia, alebo v situácii náboženského, alebo etnického konfliktu, v situácii polarizovanej spoločnosti, v ktorej sa ľudia navzájom nenávidia, namiesto toho, aby si navzájom pomáhali, alebo keď sa ocitnú na periférii. Tam sa ocitnete hravo. My sme boli na periférii Európy už počas Mečiarovho vládnutia.
Čo je v súčasnosti najväčší problém Slovenskej spoločnosti?
- Centrálnym problémom Slovenska je momentálne vzťah k Rómom a Maďarom. Rómov je tu málo, ale Maďarov je 11 percent našej spoločnosti. V súčasnosti sa stávajú obetným baránkom nacionalistických politikov. Ak našim obetným baránkom bude takáto silná maďarská komunita, tak to bude veľmi zle.
Myslíte si, že by to mohlo prerásť do nejakého otvoreného konfliktu?
- Nemyslím si, že v strednej Európe môže prísť k explózii násilia, ktoré bude etnicky motivované. Realita je však taká, že averzia medzi slovenskou väčšinou a maďarskou menšinou na Slovensku narastá. Ľudia z Dunajskej Stredy mi hovorili, že ich rodiny tu žijú 300 rokov, ale my ich tu zrazu nechceme. Že sa tu prestávajú cítiť bezpečne a doma. Ak sa tento pocit stane všeobecným pocitom menšiny, tak sa to nemusí skončiť fackovaním a násilím, ale všeobecným odcudzením. Viete si predstaviť krajinu, kde sa vám odcudzí 11 percent obyvateľov?
A čo Rómovia?
- To je ešte väčší problém. Maďarská menšina má svoj materský štát blízko, má veľké šance na svoje profesionálne uplatnenie. Horšie je to s Rómami. Tí nemajú prakticky žiadne šance. Dokedy to budú schopní znášať? Dnes to vidím už aj v Čechách. Tú neuveriteľnú nenávisť. Celé Čechy prednedávnom postavili na nohy udalosti, keď podpálili rómsky dom. Kamarát mi hovoril, ako žena, ktorá bola v dome, do ktorého hodili zápalné fľaše, keď si uvedomila, že horí, začala hľadať svoje dvojročné dieťa. A v tom ho zbadala, ako sa k nej plazí a horí. Ja mám dvojročnú vnučku. To je koniec srandy. To je koniec všetkého. Ak niekto dokáže siahnuť na život dvojročného dieťaťa len preto, že je čierne, kto mi zaručí, že o chvíľu niekto nesiahne na život mojej vnučky len preto, že ja som Žid? Kto mi zaručí, že niekto o chvíľu nesiahne na život maličkej, dvojročnej blondínky len preto, že jej rodičia pochádzajú z Ukrajiny?
Ak niekto dokáže siahnuť na život dvojročného dieťaťa len preto, že je čierne, kto mi zaručí, že o chvíľu niekto nesiahne na život mojej vnučky len preto, že ja som Žid?
Ako je možné, že takáto averzia na Slovensku vzniká? Prečo sa nenávisť voči Maďarom šíri zo severu Slovenska, kde ľudia živého Maďara možno v živote nevideli?
- Hneď v roku 1990 sme založili centrum pre výskum spoločenských problémov. Výsledky si pamätám dodnes. Slovensko-maďarské tenzie sa začali šíriť z oblastí, kde žiadni Maďari neboli. Po piatich rokoch sa tieto tenzie dostali do oblastí, kde Maďari žili.
Ako je to možné?
- Začali sa šíriť preto, že niekto usúdil, že toto je dobrý marketing, dobrá karta a dobrý argument na to, aby to pritiahlo voličov. Dnes je slovensko-maďarské napätie celoslovenský problém. V deväťdesiatych rokoch to bol problém oblastí, kde žiadni Maďari nežili. A stalo sa to pre rétoriku a záujmy politických elít. Sú za tým mocenské a ekonomické záujmy, nie záujmy spoločnosti. Ján Slota a Anna Belousovová dokázali túto negatívnu emóciu infikovať do celého národa. Ich rétorika je zločin voči slovenskému národu. Napriek tomu, že slovo národ a vlastenectvo je súčasťou každého ich verejného vystúpenia. V skutočnosti im ale ide iba o ich mocenský a ekonomický záujem.
Patrili ste k lídrom novembra 89 na Slovensku. Stali ste sa predsedom Verejnosti proti násiliu. Prečo ste sa tak rýchlo z politiky stiahli?
- Urobil som tak na základe racionálnej úvahy a tiež iracionálneho vnútorného pnutia. VPN sa veľmi rýchlo stalo neobľúbenou politickou stranou. Ľudia nás milovali asi tri mesiace. Naraz si uvedomili, že modré z neba im do lona padať nebude a ako boli zvyknutí frflať na komunistickú stranu, tak začali frflať aj na nás. Ja som už pred prvými slobodnými voľbami patril medzi najmenej populárnych politikov na Slovensku. Rozum mi navrával, aby som sa stiahol, aby som strane viac neškodil, ako pomáhal. Trvalo to ešte niekoľko mesiacov, ale z politiky som odišiel. Ten druhý motív je iracionálny. Od slobodného života a slobody som neočakával, že budem sedieť v parlamente a budem sa nudiť. Ja som sa dlhé roky hľadal, rozdával som si to sám so sebou. Nech mi nikto nehovorí, že nevyrovnaný, frustrovaný človek môže rozhodovať o osudoch iných ľudí. Ja som si to rozdával sám so sebou 65 rokov a až teraz som sa našiel. Dnes som rád, že som vtedy z politiky odišiel. Keby som to neurobil, tak dnes sedím niekde s parťákmi z nejakej bezvýznamnej strany, analyzujeme situáciu a dumáme, ako toho hajzla dostať odtiaľ preč.
Aký je váš odkaz novembra 89?
- Minulý rok ma pozval do svojho kostola Daniel Pastirčák, aby som na túto tému niečo povedal jeho veriacim. Uvažoval som, čo povedať. Svoje myšlienky som nesúvisle zhrnul do troch bodov. Prvým je poznanie, že demokracia nie je sloboda. Mečiar bol pri moci demokraticky, aj Slota je tam demokraticky a Fico tiež. Demokracia nie je sloboda. Demokracia je prostredie, v ktorom môžu vznikať lepší, slobodnejší ľudia, než v nedemokratických režimoch. Ďalším faktom je uvedomenie si a potreba dobra. Dobro nie je text. Skutočné dobro je skutok, podaná ruka, dotyk. O dobre netreba hovoriť, dobro je treba konať. Tretím poznaním je to, že človek by mal zo seba vyžarovať pozitívne emócie. Každý na Slovensku hovorí o národe. Videl som, ako Slota hovorí o mne, o Lasicovi a ďalších kamarátoch, ako o bahne. Darmo niekto bude hovoriť o dobre, keď z neho srší nenávisť.
