Na oslave narodenín žiarila šťastím a vtipkovala. Pre svoj židovský pôvod však trpela počas druhej svetovej vojny. Prežila štyri koncentračné tábory aj doktora Mengele.
ŽILINA. Teta Ruženka Adámková sa dožila 100 rokov v plnej duševnej sviežosti. Obklopená milujúcou rodinou a priateľmi si prijala gratulácie ku krásnemu jubileu na žilinskej starej radnici. „Bola som priemerný, ale snáď slušný človek. Mala som lásky, mala som sklamania a dve dobré manželstvá," hovorí teta Ruženka. Veku sto rokov sa dožila v decembri minulého roku.
Štyri koncentráky, Mengele, dve manželstvá
Pri jej životnom príbehu sa ale obyčajnému človeku zastaví dych. Pani Ružena Adámková rodená Eisenbergerová sa narodila 10. decembra 1909 v židovskej rodine Markusovi a Františke Eisenberger v Ružomberku. Pred vojnou odišla do Čiech, v Prahe sa vyučila krajčírkou. Spoznala tu svojho prvého manžela Františka Getruera.
Počas vojny v roku 1942 obidvoch deportovali do koncentračného tábora v Terezíne. Tu sa aj zosobášili, Františka deportovali do Dachau, kde zahynul. Pani Ruženka sa žiadala preložiť za manželom, ale nikdy sa s ním už nestretla. Z Terezina bola postupne deportovaná v roku 1944 do koncentračného tábora v Osvienčime. Tu na nej nacistický doktor Mengele, známy ako Anjel smrti, vykonal sadistické experimenty.
Na historickej fotografii z rodostromu. REPROFOTO: LADISLAV KAVECKÝ
„Postaral sa o to, aby som nemohla mať rodinu. Dvakrát som ho videla aj na vlastné oči. Raz, keď vyberali, ktorí idú na smrť, ktorí na život. On ma poslal doprava, čo znamenalo život. Ľudia, ktorí už boli dlho v koncentrákoch, boli chudí a vyzerali zle, poslali doľava. To bolo na smrť v plynovej komore," hovorí teta Adámková. Potom ju previezli do Birkenau a koniec vojny ju zastihol v roku 1945 v Bergen-Belsen.
S podlomeným zdravím po vojne absolvovala prostredníctvom Červeného kríža polročný pobyt vo Švédsku. V roku 1948 sa druhýkrát vydala za Emila Adámka. V 60- tych rokoch sa s manželom presťahovali do Žiliny, kde žili v pokojnom a šťastnom manželstve do roku 2004, kedy pán Adámek zomrel. V Žiline teta pracovala v domácich potrebách, v obchode a potom v administratíve. Odtiaľ šla do dôchodku.
Zvedavá a veselá
O svojich problémoch teta nikdy nehovorí. Najprv sa pýta toho druhého, ako sa má, ako sa darí deťom. „Som zvedavá," skočila do príhovoru s milou výčitkou na oslave. Jej známi spomínajú ako komentovala, keď bol chorý prezident Rudolf Shuster: „Sopliak jeden, čo si sťažuje."
Keď jej ako 75-ročnej vymieňali kĺb za umelý, mala pripomienku k jeho, krátkej, iba 15-ročnej záruke. Doktori sa čudovali, prečo jej to nestačí. Pred pár dňami kĺbu skončila záruka.
Krátko po dosiahnutí úctyhodnej stovky. FOTO: LADISLAV KAVECKÝ
Teta hovorí, že sto rokov utieklo ako voda. Jej recept na dlhovekosť je takýto: „Myslím, že prvou vecou je strániť sa stresov. Žiť skromne a hlavne v pohode. Teraz je v móde dlhovekosť. Niekoľko storočných je aj v Žiline a okolí. Ja patrím k nim, ale nie je to moja zásluha. Mám dojem, že je to vrodená odolnosť. Keď som v tábore vydržala tri roky, znamená to, že som bola pevná a vždy som mala len nádej, že príde ešte aj dobrá a šťastná doba a toho som sa, chválabohu, dožila," povedala Ruženka.
„Keď mi osud doprial dožiť sa tak vysokého veku, prosila by som, aby keď ma pozvú tam hore, abych netrpela dlho, aby to šlo rýchlo," povedala vyrovnane a s pokorou teta Ruženka Adámková.
