izbu.
ŽILINA. Karol bol ako každý. Vyrastal v usporiadanej rodine, chodil do školy. Vyštudoval strednú školu a šiel na vojnu. Odkrútil si 19 mesiacov a potom sa podpísal na prácu do bane do Karvinej. „Mal som veľmi dobrú robotu a chcel som tam aj pôvodne ostať, ale zoznámil som sa s nastávajúcou," povedal Karol. Kvôli nej odišiel na Slovensko.
Pracoval na stavbách, chodieval na týždňovky. Po revolúcii sa mu narodila dcéra a začal podnikať. Na obživu i na rodinu si zarábal ako taxikár. „Žene sa páčilo, že som po nociach preč, ráno som jej doniesol peniaze, takže bola spokojná," prezradil nám časť zo svojho niekdajšieho života. Ako ďalej povedal, ich manželstvo pripomínalo to talianske.
„Začali prvé hádky a problémy," naznačil a dodal: „Mali sme veľmi dobré obdobia a veľmi zlé obdobia a tie sa striedali ako štyri ročné obdobia. Žena sa so mnou rada hádala, najmä keď som mal vypité. Lebo keď som bol triezvy, nedal som sa vytočiť a to ju nebavilo." Niekedy sa spolu aj pochytili.
Manželstvo skončilo rozvodom v roku 1994. Spoločný život ale nie. No bolo to ako na kolotoči. Raz hore, inokedy dole. „Keď som mal peniaze, chvíľu bolo dobre, keď som nemal, bolo zle. Vyhadzovala ma z domu a po čase zas žiadala, aby som sa vrátil," vysvetlil. Po rozvode nič nemal. Potom jej pomohol predať byt a kúpiť dom. Opäť v ňom na čas žili ako rodina. Až kým si zas nezmyslela, že ho nechce.
Zbalil sa a odišiel
Karola to prestalo po rokoch baviť. Zbalil si ruksak a odišiel. Nadobro. „Mal som v ňom mikinu, a keďže bolo leto, mal som bermudy, sandále. Nič viac. Chcel som si vziať aj svojho psa, ale keďže na papieroch stála ako vlastníčka manželka, musel som odísť bez neho."
Ja som rád, keď sa večer môžem najesť, mám nejaké euro vo vrecku a niečo možno aj odložím.
Na túlanie sa bez strechy nad hlavou už bol trochu navyknutý. Pretože ešte počas manželstva, po tom, ako mu zobrali vodičský preukaz a nemohol viac robiť taxikára, odchádzal do zahraničia.
„Spolu s kamarátom sme chceli odísť do Ameriky. Vybavili sme si víza a šli sme. Prvá zastávka bol Londýn." Cesta trvala tri dni. Šli totiž stopom. „Na letisku v Londýne sme sa vyspali a sledovali správy. Počasie na Floride, kam sme mali namierené, nebolo priaznivé. V tom období tam vraj po rokoch napadal sneh. Rozhodli sme sa radšej odísť na Kanárske ostrovy," zaspomínal na cesty.
Na ostrovoch ostali, kým im nedošli peniaze. Potom sa vrátili späť. Medzitým bol aj doma, a začal si vybavovať ďalšie víza. Sen o Amerike ho neopúšťal. Rozplynul sa po tom, ako víza nedostal. S kamarátom sa teda rozhodli túlať po Európe.
„Prešli sme Portugalsko, Grécko, dokonca sme boli v Rusku." Všade sa živili rôznou chvíľkovou prácou. „Na Kréte sme jeden deň zberali olivy," upresnil. Popri týchto cestách po svete sa často vracal domov
a počas letných prázdnin brával svoju „rodinu" na výlety k moru. „Zobrali sme sa na tridsať dní
k moru a prespávali sme v aute," ozrejmil Karol.
Život na ulici
„Mám rád ulicu, je to miesto plné príbehov. Keď som raz bol na jednom mieste skoro rok, presne som vedel, kedy kto ide z ktorej strany a o koľkej, a aj tí ľudia vedeli, že som tam. Lebo keď som jeden deň chýbal, hneď sa ma na druhý deň pýtali, kde som bol," vravel a zároveň prezradil, že tých miest už vystriedal veľa, a nielen tu na Slovensku. Bol aj v Čechách, v Škandinávii i dole na juhu.
Najviac sa mu ale páčilo v Dánsku. „Tam som sa cítil najlepšie. Predával som Nota bene, u nich sa to volá Hus forbi. Žil som na ulici, mal som tam svoj kút pri banke a každý vedel, že je to môj kút." Chodievali za ním
z rôznych charít, ale Karolovi bolo na ulici dobre. Chcel byť sám.
„Každý večer prišlo auto, či v zime, či v lete, a doniesli mi varenú stravu, oblečenie, spacák, čokoľvek som potreboval. Napríklad som povedal, že ma bolí ruka, na druhý deň prišiel lekár a pozrel sa mi na ňu. Ľudia tam boli veľmi milí." Neprekážala mu ani jazyková bariéra. „Skôr mi to vyhovovalo, lebo človek sa tak osamostatní."
Ľudia na Slovensku sú však tiež veľmi dobrí. „Čo som bol milo prekvapený, lebo som si myslel, že to na Slovensku neexistuje. Som tu od leta a starajú sa," uznanlivo priznal Karol a pokračoval: „Myslel som si, že sú tu nevšímaví ľudia, ale nie. Pristavia sa, pýtajú, zaujímajú sa, ako som sa dostal na ulicu, prečo si nehľadám robotu, či niečo nepotrebujem." Okrem otázok mu aj všeličo donesú.
„Neodmietol som ešte žiadnu vec. Chodia s praktickými vecami, ako je oblečenie, jedlo." Častokrát sa pri ňom pristavia len na kus reči. „Hovoria mi všetko možné. A tak viem, komu nefunguje vysávač, kam zanesú vnukovi opraviť topánky a podobne."
Raz je dobre, inokedy zle
Ako človek, ktorý nemá strechu nad hlavou, už toho preskákal veľa. A za každého počasia. „Musím sa nastaviť na to, aké je počasie a prijať ho. Poviem si, dnes je dobre, včera bolo horšie, a keď je úplne zle, poviem, zajtra bude lepšie. Človek sa takto naučí tešiť z niektorých vecí, ktoré druhým unikajú. Ja som rád, keď sa večer môžem najesť, mám nejaké euro vo vrecku a niečo si možno aj odložím."
S chorobami to tiež nebýva žiaden špás. „Prechodil som všetky chrípky i angíny, bez doktora, bez liekov. Ale ako choroba prišla, tak odišla."
Mnohokrát nemal ani hlavu kde skloniť. Lavičkám sa však vyhýbal. „Býval som na takých miestach, že si to neviete ani predstaviť," povedal Karol: „Všade bezdomovcov vyháňajú policajti, a keď nie oni, tak vás zase okradnú. Preto som istý čas býval na strome v Bratislave pri stanici. Vyliezol som si na strom a prespával tam. Vydržal som zo tri týždne. Nikto nevedel, že tam spím."
Rovnako spával aj na cintorínoch. „Je tam najbezpečnejšie, nik tam v noci nechodí." Tiež, ešte keď bol v Grécku, spával v lodi i pod ňou. Medzi jeho nocľahy patrilo i spanie v kanáli. „V zime, hoci je tam malý priestor, je tam teplo a dá sa to zniesť. Keď sa spacákom prikryjete, a aj keď sneží, je vám teplo."
Vlastný kútik šťastia
„Štát ma uznal ako človeka v hmotnej núdzi. Som bez domova, bez majetku a priznal mi dávku, ktorú poberám už štvrtý rok. Z nej zaplatím výživné na deti a ostanú mi tri eurá na mesiac. Z toho mi príde strava
a ubytovanie platiť, takže som vďačný za každú korunu, čo zarobím na ulici."
Karol teraz občas zájde večer na charitu na polievku. Prostredníctvom nich si vybavil aj predaj časopisu Nota bene. A len prednedávnom sa mu podarilo vybaviť si ubytovanie v jednej ubytovni. „Od roku 1994 mám prvý raz svoje oficiálne bývanie," povedal nadšene. Má ho zatiaľ iba na pol roka, ale ako vraví, užíva si ho. „Po toľkých rokoch, keď ste vo svojom, je to skvelé. Chcel by som tam ostať, mám jednu izbu sám pre seba a to mi stačí. Čo viac potrebujem?"
