Odíde s ťažkým srdcom. V DPMŽ bol od samého začiatku. Bude mu to chýbať, ale, ako sám hovorí, už sa cíti unavený a opotrebovaný. Bodaj by aj nie. Roky vstával o pol tretej ráno, aj dnes, tri dni v týždni, sa musí zobudiť už o štvrť na štyri. Za celú svoju aktívnu kariéru nemal vážnejšiu nehodu.
Predurčený do autobusu
„Začínal som v ešte v ČSAD, presne 11. augusta 1970. Najskôr som na nákladnom aute 10 rokov vozil mlieko, potom ďalších 10 rokov pivo. Urobil som si aj vodičský preukaz na autobus a od roku 1992 jazdím na autobusoch a trolejbusoch. Dopravný podnik mesta Žilina vznikol v roku 1993. Ja som v ňom od samého začiatku,“ spomína Viliam Ruman.
K tomu, že bude pracovať v doprave, mal od detstva všetky predpoklady. Mama mu v päťdesiatych rokoch robila sprievodkyňu v autobusoch. „Často ma brávala so sebou. Sedával som pri vodičoch a všetko sledoval. Niekedy mi dovolil na križovatke zapnúť smerovku,“ hovorí Ruman.
Otec zas pracoval na železnici v depe. Sám sa vyučil za automechanika, nikdy to však nerobil. Otec mu pomohol zohnať zamestnanie v doprave a tam už zostal až do dôchodku. Odchádza doňho už o necelé tri týždne. Po štyridsiatich aktívnych rokoch.
Trolejbusy do mesta dopravoval
V začiatkoch v dopravnom podniku robil päť rokov vodiča v zálohe. Nie je to žiadne leňošenie, ako by sa mohlo zdať. „Keď sa autobus pokazil, musel som vyštartovať a ísť ho nahradiť. Každé ráno som zvážal vodičov do práce. Vstávať som musel už o pol tretej,“ hovorí skúsený šofér.
Sprvoti šoféroval autobusy, neskôr prešiel na trolejbusy. Tie, ktoré jazdia po Žiline v súčasnosti, pomáhal do mesta dopraviť. „Teraz jazdím na linkách 4 a 14. Pracujem tri dni ráno a dva dni mám voľno, potom dva dni popoludní a zase mám voľno. Už to nejako do dôchodku vydržím. Presne 20 februára mám poslednú šichtu, potom ešte 5 dní dovolenky a idem do dôchodku. Neviem, čo budem robiť potom. Niečo sa hádam nájde,“ povzdychol si Viliam Ruman a bolo vidno, že premáha dojatie. Svoju prácu totiž miluje.
Cestujúci sú rôzni
A nielen prácu, ale aj cestujúcich. Aj keď bývajú rôzni a vyjsť so všetkými sa nedá. Chce to nesmiernu dávku trpezlivosti. „Vždy sú všelijakí. Niektorí si aj zaťukajú na čelo, že mi šibe. Ťažko so všetkými vyjsť, ale vždy som sa o to snažil. Napríklad sa pomerne často stáva, že mi k trolejbusu dobiehajú starkí o paličke. Silou-mocou nechcú zmeškať, tak paličku chytia pod pazuchy a utekajú. Ja som vždy počkal, nedalo by mi to srdce nepočkať. Boli aj takí, ktorí mi chceli ďakovať cez noviny. Vždy som to odmietol,“ smeje sa vodič.
Dodržať časy príchodov a odchod, ktoré sú presne stanovené, že dôležité. Stáva sa však, že aj meškajú. A vtedy sú ľudia najviac nervózni. „Najmä pred sviatkami, Vianocami, či Veľkou nocou. Vtedy na semaforoch na Komenského ulici pravidelne naberiem meškanie aj dve minúty. Odkedy jazdím, doprava sa veľmi zmenila,“ povzdychol si. Sám však cez sviatky často pracuje. Každý rok mu vyjde minimálne jedna služba na Vianoce, či na Silvestra. S manželkou a synom si na to zvykli. „Často sme večerali tak, že som si odbehol z práce, keď sa dalo. Teraz sa teším, že ďalšie Vianoce to bude konečne iné.“
Životný štýl prispôsobil práci
Vodič autobusu, ktorý stáva denne o štvrť na štyri ráno, si musí zvyknúť aj na ďalšie obmedzenie. Večer pred jazdou je pitie alkoholu prakticky vylúčené. „Môžem si dať tak jedno, dve pivá, aj to popoludní, keď končím šichtu,“ hovorí. Za ten čas sa nikdy nestalo, že by nafúkal. Aj súkromný život prispôsobil práci. Keď sa stalo, že mali rodinnú oslavu, radšej si na druhý deň zobral dovolenku. „Inak to nešlo. Vozím ľudí a som za nich zodpovedný,“ hovorí.
V podniku fúkajú pravidelne. Úsmevné však je, že policajti ho v trolejbuse zastavili len jediný raz a dali mu fúkať. Bolo to práve na Viliama. „Neviem, či to bola náhoda, ale vedeli ako sa volám a počkali si na mňa. Rozhodne však nepochodili. Ja by som určite nenafúkal,“ smeje sa.
Už by si to asi rozmyslel
Aj keď mu bude za prácou smutno, keď sa Viliam Ruman obzrie v čase späť, hovorí, že byť znova mladý, asi by si vybral inú obživu. „Je to veľká zodpovednosť a čím ďalej ťažšie voziť ľudí. Väčšina si nevie uvedomiť, aké je to náročné. Pri najmenšej zámienke nadávajú, hromžia,“ hovorí.
Počas celej kariéry ho našťastie obchádzali nehody. Zopár menších predsa len zažil. „Najťažšie mi bolo, keď som ešte vozil pivo. Vo Vraní pri obchode, ktorý je v kopci, nebola v zime posypaná cesta. Stiahlo ma to doprava a všetko pivo sa vysypalo dolu brehom. Bál som sa, že mi to dajú k náhrade. Prišli policajti a tým sa tak šmýkalo, že ani nemohli zísť,“ smeje sa dnes na príhode. V starých trolejbusoch boli zase ťažké sparné letné dni. Klimatizácia nebola, tak sa vodiči potili s uterákom na krku. Keď nastúpia bezdomovci, či opití, to je tiež situácia vhodná osobitného zreteľa. Našťastie si vždy poradil a s nikým neprišiel do vážneho konfliktu. „Keď by sa niečo dialo, jednoducho zavolám mestskú políciu a je to vybavené,“ hovorí.
Zostane mu tipovanie
Všetko toto mu skončí už o pár dní. Spolu sním odchádzajú do dôchodku ďalší štyria vodiči. Nikto z nich však po žilinských uliciach nevozí ľudí tak dlho, ako práve Viliam Ruman. Mnohým bude chýbať. Sám sa však bude môcť naplno venovať aj svojej druhej veľkej záľube. Tipovaniu zápasov v MY Žilinských novinách. „Všetky zápasy od roku 2002 mám vypísané. Tipujem dokonca na štyroch ľudí. Na seba, manželku, synovca, aj na syna. Na všetkých som už aj čo-to vyhral,“ smeje sa.
MY Žilinské noviny za takúto vernosť venujú zaslúžilému vodičovi a tipujúcemu predplatné MY Žilinských novín ako poďakovanie za tisíce cestujúcich, ktorých počas kariéry v našom meste bezpečne prepravil na miesto.
