ás zasvätil Peter Dorčík.
ŽILINA. Počuli ste už o geocachingu? Pri tejto modernej hre sa môžete nielen zabaviť, ale spoznať nové krajiny, mestá aj miesta. Státisíce ľudí umiestňujú všade po svete poklady v skrýšach alias keškách.
Pre kešku býva často najdôležitejšie práve miesto jej umiestnenia. Môže to byť krajina s prekrásnou vyhliadkou alebo historicky zaujímavý objekt. „Každá keška má meno,“ hovorí Peter Dorčík, geocacher. Aby ste sa k nej dostali, potrebujete vedieť jej geografické súradnice. Tie nájdete na internete. Každá skrýša má na internete svoju stránku, kde je popis miesta a súradnice GPS, podľa ktorých ju potom hľadači hľadajú.
„Na slovenskej internetovej stránke sú kešky, ktoré sa dajú nájsť u nás, no na zahraničnej stránke sú súradnice pre kešky z celého sveta,“ vysvetľuje Peter.
Prvé, čo treba urobiť, je, zaregistrovať sa na stránke. „Je to zadarmo,“ hovorí Peter. Tak získate prístup k súradniciam.
V Žiline ich je mnoho
Len v centre mesta je ukrytých 20 kešiek. V Žiline a okolí ich je okolo 150. „V Žiline som neprešiel všetky kešky, ešte mi niekoľko chýba,“ hovorí Peter Dorčík, ktorý s geocachingom začal v roku 2007. „S hrou ma zoznámil môj švagor a presne 10. 10. som jej prepadol aj ja.“
Podľa jeho slov je v Žiline mnoho pekných miest, ku ktorým sa dostanete vďaka keškám. Tie sú vraj rôznorodé. „Poznáme kešky, ktorých veľkosť sa radí medzi mikro,“ vraví a vysvetľuje, „môže to byť napríklad krabička od filmu. Dôležité je, aby sa dnu vošiel zápisník takzvaný logbook. Ten slúži na to, aby sa doňho geocacher zapísal. Tým potvrdí, že kešku naozaj našiel.“
Kešky bývajú aj väčšie, prevažne ide o nejakú vodotesnú nádobu, do ktorej sa okrem zápisníka a ceruzky zmestí aj „poklad“. Tvoria ho rôzne predmety, maličkosti, hračky. „Tie si môže kešer vziať, ale platí tu pravidlo, že keď si odtiaľ niečo vezmeš, musíš tam i niečo pridať,“ prezrádza Peter a dodáva, „často sú v keškách ukryté napríklad hračky z kindervajec, z čoho majú radosť najmä deti, lebo si môžu takto vymieňať hračky.“
Pravdaže existujú aj veľké kešky. Tie je síce zložitejšie ukryť nenápadne, no sú rovnako obľúbené. „Raz som ukryl blízko mestského úradu desať litrové vedro. Bolo zabalené v čiernom vreci.“
„Keškovať“ môže ktokoľvek, kdekoľvek, kedykoľvek
Hľadať kešky môže ktokoľvek, mladý, dospelý, malý i veľký. Preto sme sa s Petrom vybrali vyskúšať si hľadanie na vlastnej koži. Popri hľadaní sme sa o tejto mimoriadne zábavnej záľube dozvedeli viac.
„Okrem klasických kešiek, ktoré nájdeme vďaka súradniciam, sú aj také, pri ktorých hľadaní potrebujeme trochu rozmýšľať.“
Preto, kto chce vyskúšať aj niečo netradičné, môže si spomedzi kešiek vybrať napríklad multikešku. „Ide o kešku, ktorá chce poukázať na viacero zaujímavostí. Ide o spojenie niekoľkých miest, môžu to byť napríklad fontány v meste. Kešer sa vyberie postupne po fontánach, pri každej dostane úlohu, buď spočítať lampy v okolí, alebo okná a podobne, takto to ide popri všetkých fontánach až nakoniec dosadí výsledok do vzorca a získa súradnice skrýše.“
V keške nikdy nesmie chýbať logbook.
Trochu náročnejšie sú mysterky. Na rozlúsknutie výsledných súradníc treba vyriešiť hlavolam, hádanku, šifru, až potom sa vybrať hľadať do terénu.
„Zaujímavé vedia byť aj kešky ukryté pod vodou, na ostrovčekoch uprostred riek, alebo vysoko v horách, ku ktorým treba niekoľko hodín šliapať. A tiež také, ktoré nájdete len keď sa spustíte rogalom,“ hovorí Peter.
Pravdaže k takým extrémom sme sa my nedostali. Vzhľadom k tomu, že sme začiatočníci, nám Peter ukázal niekoľko klasických kešiek, ale tiež jednu, pri ktorej sme museli rozlúštiť hlavolam.
A ten nám dal veru zabrať. Asi po desiatich minútach márneho snaženia sa prísť na správnu kombináciu čísel na zámku, ktorý by nám kešku otvoril, sme to chceli vzdať, keď sme len náhodou prišli na správny kód.
Zábavné sú „travel bugs“
Spomínali sme, že v škatuľke môžu byť okrem zápisníka aj rôzne predmety na výmenu. Niektorí geocacheri však do nich vkladajú aj takzvané „travel bugs“. Ide o predmety, ktoré sú sledovateľné a majú svoje unikátne identifikačné číslo.
„Môže ísť o čokoľvek, najčastejšie však mince,“ vraví Peter a ako dodáva, „každá táto vec má nejakú úlohu. Cez internet sa dá zistiť akú. Môže napríklad hovoriť, že je vojnová minca a chce sa odfotiť s tankom, alebo vojakom. Ten, kto ju nájde a vyberie, by mal úlohu splniť a dôkaz o tom zavesiť na internet.“
Niektoré predmety zase radi putujú na sever, do južných krajín, iné si želajú sa s niekým stretnúť.
„Moja minca sa takto dostala do Ameriky.“
Zakladanie kešiek
Zväčša tí, čo radi hľadajú skrýše, ich radi aj zakladajú. „Sú geocacheri, ktorí sa špecializujú práve na zakladanie a sú takí, ktorí kešky nezakladajú vôbec,“ hovorí Peter. On sám nepatrí ani do jednej skupiny. Od roku 2007 doteraz našiel 1 553 kešiek, hoci to nemusí byť pravda. Od nášho rozhovoru totiž prešiel týždeň, takže ich už môže mať na konte o čosi viac. Ako ale hovorí, pozná geocacherov, ktorí ich našli už okolo 4 000.
Sám založil 48 kešiek. „Môj rekord je nájdených 250 kešiek za jeden deň,“ prezrádza a presviedča nás, že to nie je veľké číslo. „Sú ľudia, ktorí za deň dajú aj 400 kešiek.“
Vraj sa to dá stihnúť. Stačí sa vybrať na 24-hodinovú cestu. Pravdaže tú správnu.
Aj takto môže vyzerať keška.
Obľúbené miesta
Ako správny geocacher má aj svoje obľúbené miesta. „Je ich veľa. Naposledy sme boli za keškou v Divinke. Je tam veľmi pekne spravená keška venovaná starej, veľkej lipe.“
Podobne sa mu páči aj keška v Súľovských skalách. Tam sú vraj mimochodom až dve.
Keška vie byť adrenalín
Mnohokrát vie byť hľadanie aj kuriózne. Tí, čo sa geocachingu venujú už roky si občas vymyslia aj vec nazývanú „plodné dni“. Znamená to, že geocacher sa snaží každý deň v roku nájsť jednu kešku. „S takýmito ľuďmi sme raz boli v Trnave a práve vtedy sme sa rozhodli, že jednu kešku nájdeme pred polnocou, druhú po polnoci. Keď sme sa chystali na tú po polnoci, narazili sme na problém,“ spomína Peter.
„Keška bola umiestnená popri hlavnej ceste v dutine stromu. Ako sme zaparkovali na poľnej ceste, dlho sme ju hľadali, až nám zrazu ktosi zasvietil do očí. Mysleli sme si, že sú to nejakí ďalší geocacheri, no odrazu zasvietili majáky, boli to policajti. Museli sme im vysvetliť, čo tam robíme. Geocaching vie byť mnohokrát dobrý adrenalín.“
