Prečo a ako ste prijali ponuku Mestského divadla (MD) Žilina na napísanie novej hry exkluzívne pre toto divadlo, ktoré je predsa len mimo bratislavského centra a v istom zmysle okrajové?
- Darina Abrahámová chystala s Edom Kudláčom slovenskú sezónu. Keďže s Darinou sme spolupracovali viackrát, rád som jej pozvanie prijal. Ide o moju prvú spoluprácu s MD Žilina, ktoré ja vôbec nevnímam ako okrajové. Moje domovské divadlo je síce v Bratislave, ale považujem ho za okrajové v tom zmysle, že nehráme mainstreamové produkcie a prebrané tituly, ktoré robia v iných divadlách. Slovo okraj si vysvetľujem z príjemnej stránky. Z okraja totiž lepšie vidíte do stredu. Preto mám rád divadlá, ktoré sa nezameriavajú na masovú zábavu publika, ale také, čo sa z toho okraja do toho stredu pozrieť chcú. Žilinské divadlo po nástupe Eda Kudláča získalo pre mňa príťažlivú tvár. Kudláč je charizmatický režisér, ktorého prácu som poznal aj z iných divadiel. Videl som aj niekoľko predstavení, nových hercov, ktorých Kudláč do Žiliny vzal a zrazu pre mňa Žilina nebola divadlom, ktoré stojí vzadu, ale ambicióznym, pre ktoré robiť je zaujímavé a pre dramatika dokonca prestížne.
Zadanie témy hry bolo jasné, príbeh hry sa mal odvíjať v 80-tych rokoch minulého storočia. Ako sa vám s témou vyrovnávalo? Mali ste v hlave príbeh z tohto obdobia, alebo ste museli tvoriť niečo úplne nové?
- Mám rád historické hry, hoci obdobie 80-tych rokov nie je historicky veľmi vzdialené. Napísal som niekoľko hier z obdobia, ktoré som sám zažil, ale BEAT je pre mňa skôr osobná dráma ako historická výpoveď. Tému emigrácie som roky nosil v hlave a doplnil som ju o reálie mojej rodiny. Nebol problém ju dať na papier, len som čakal na to správne oslovenie.
Hra BEAT má silné autobiografické prvky. Spoznáme v nej aj vás?
- Je tam postava študenta medicíny, ktorým som bol aj ja. Som v hre marginálne spomenutý, ale nie je to hra typu Stalin v Žiline, ako napísal Ľubomír Feldek, kde je opísaná veľká časť jeho osobného života. Pre mňa je BEAT univerzálny príbeh, nie je to odtlačok mojej rodiny. Mám pocit, že takto smiešne, trápne a zároveň citovo sme žili všetci. Viac sme čítali a z toho mála, čo sme dokázali nasať cez knihy, zahraničné rádiá a viedenskú televíziu, sme hodiny dokázali debatovať o politickej situácii vo svete. Požičiavali sme samizdatové knihy, jednoducho bol to, nejakým spôsobom, a ja za tým neľutujem, určite duchovnejší čas, a preto si ho aj tak dobre pamätám. Mnohí sme v tých časoch takto žili a myslím si, že by to mohlo byť zaujímavé aj pre mladých a naše deti, ktoré to nikdy nezažili. Bol to totiž univerzálny príbeh o tom, ako sa v tej dobe žilo v jednej zakliatej krajine, spiacej princeznej menom Československo.
Podobnej téme ste sa venovali aj vo svojom románe Horúce leto 68. Láka vás téma tým, že máte s ňou osobnú skúsenosť, alebo ju chcete dať na papier, aby sa na udalosti z našej nedávnej minulosti nezabudlo?
- Myslím, že som tému emigrácie už uzavrel, ale predtým, keď som písal BEAT a najmä román Horúce leto 68 to bola pre mňa veľká téma. Každý z nás má v rodine niekoho, či už babičku, dedka, alebo niekoho staršieho z predkov, kto túto krajinu opustil, či už sa volala ČSSR, ČSR alebo Rakúsko - Uhorsko. Vždy sa chodilo za hranice za prácou, dnes čiastočne kvôli jazykovým znalostiam, ale stále aj za prácou. Emigrácia je slovenský fenomén, veľmi typický pre našu krajinu a každý ho máme v rodine. Ja som svoj príbeh opísal v hre BEAT, ale ten románový si ma našiel. Je to osobná skúsenosť ľudí, ktorí v roku 1968 veľmi zložitou sieťou štátov emigrovali až do Kanady. Oni sami si ma vyhľadali a oslovili ma, či by som románovo nespracoval ich osudy.
Čo by vás osobne na divadelnom spracovaní hry BEAT najviac potešilo?
- Potešilo by ma, keby hercov tešilo pracovať s mojím textom. Mám už indície, že ich zaujal a tešia sa naň. Viem, že režiséra text mimoriadne zaujal, veľa sme sa o ňom spolu rozprávali. To je pre mňa dobrý základ, na ktorom sa dá postaviť naozaj výborná inscenácia. Potešilo by ma aj, ak by to bola šťastná, radostná inscenácia napriek tomu, že je tragikomická. V istom zmysle je však veľmi zábavná a zároveň univerzálna. Budem rád, ak budú diváci v Žiline na ňu radi chodiť a obľúbia si ju.
